ked som pri tebe

ak ste este necitali post bolava kvetinka a hlavne prepac. 648 krat, tak to najskor urobte... toto je najcerstvejsie pokracovanie...

nedokazem pochopit, ako moze menit clovek tvar z baranka na bestiu a potom znovu spat... co dokaze napisat clovek, ktory vam roztrhal zivot na kusy... clovek, ktoremu bolo jedno, v akom stave a za akych okolnosti vas zanechal prednedavnom... ktoremu bolo jedno, ze rany sa zahoja, ale ostanu jazvy... na dusi, na tele... v mojom pripade oboje. tie na tele su viditelne dodnes...

pisala kvetinka, 15.12.2006:

keď som pri tebe, tak na nič nemyslím, len počúvam tvoje srdiečko, ako bije a v duchu plačem, že už nie pre mňa… potom si uvedomím, prečo a mám chuť ti všetko vykričať, ako to bolo a že keby sa dalo tak vtedy s tebou hneď utečiem na Kubu…

po chvíli si uvedomím, že mám byť vďačná aj za toto malé teplo na tvojom tele a je mi dobre, nič už neriešim, len počúvam… teba, srdiečko, hlas, škvŕkanie a keď sa pohneš, tak viem, že tá chvíľka sa končí… odtiahneš sa a ja sa bojím, že ďalšie odtiahnutie nezvládnem, tak potom len ticho vedľa teba ležím… a snažím sa zakryť slzy a zlosť, ktorá ma zožiera z toho, aká som sprostá…

ak odchádzam urazená, tak to nie je kvôli tebe, ale …už je to jedno.

najkrajší pocit a zimomriavky mám keď mi povieš Kvetinka, je to pre mňa viac ako si myslíš, viac ako ľúbim ťa… možno preto, že si to spájam s minulosťou, keď si si ma schoval do seba a staral si sa o mňa… všetky tie prebolené noci, keď si sa pre mňa nevyspal, keď som sa ráno zobudila a videla som tvoju rozkošne rozcuchanú hlavu… a tú vetu – dobré ránko kvetinka… to bol môj svet… nič iné vtedy nebolo…

raz som ti napísala do sms niečo o tom, že sa cítim ako šľapka… neskôr, sme sa rozprávali o tom, že viac používaš škaredé slová - teda keď som pri tebe, predtym si sa spraval jemnejsie a ty si sa ma spýtal, čo stratíš ak budeš ku mne hrubý… tak práve to slovo kvetinka, vtedy cítim, že som ti ukradnutá a že som iba jedna z mnohých… že kvetinka zvädla a už nikdy nebude zelená…

ani si nevieš predstaviť, ako by som to chcela vrátiť späť… všetko od kofoly, cez zelenú vodu, trávu, zimomriavky, naše prvé bozkávanie, natašu, palacinkáreň, nekonečné sms prichádzajúce skoro v rovnaký čas, raňajky a obedné prestávky typu- so sexom sa lepšie chudne, spoločná návšteva dámskeho wecka na 3. p. a podobne…

viem, že potrebujem byť tvojou kvetinkou, chcem, aby si sa o mňa staral a aby som ti to mohla nesebecky vracať... bolí ma, keď mi napíšeš že už máš iný program, o to viac keď je to nejaká ženská. alebo, že byť spolu nie je dobrý nápad, že ideš na večeru k inej a iné podobné blbosti... jasné, že žiarlim a nebojím sa to priznať, viem, že nemám právo ti zasahovať do života, ale od sebectva som si ešte neodvykla.

viac ako pol roka som sama seba presviedčala, že dokážem byť bez teba, ale bol si všade okolo mňa a ja stále nalepená na spomienkach a ilúziách... keď sme spolu tancovali na narodeninovej party, tak som bola asi tam, kde na začiatku toho všetkého... veď preto som skončila u teba doma...

neskôr sa ma viacero ľudí spýtalo ako to medzi nami je, nakoľko to, ako sme tancovali vraj viac ako provokovalo... a ja som bola na to pyšná a mala som taký škodoradostný pocit, že mi závidia...

možno nie si dokonalý ...ja teda určite nie a obaja máme ťažké povahy, ale práve to nás asi spája, teda mňa k tebe určite... nie je to nijaký boj o trofej ako si dávnejšie hovoril, že keď sa mi budeš znovu „klaňať a žobrať o moju spoločnosť, tak ťa odkopnem“, tak ako volakedy... jednoducho si všetko čo chcem...
nič týmto neriešim a nechcem, aby si nadobudol pocit že ťa chcem zbaliť za každú cenu. si dosť rozumný na to, aby si rozhodoval sám za seba...
toto je len také moje písanie, ktoré mi v niečom pomáha...
tvoja kvetinka.
***

odpustil som ti, uz davno. si clovek, mas pravo na chyby...

... ale nezabudol.

je mi luto kvetinka.