Wednesday, January 10, 2007

od vas pre vas (II)

"rozhodol si sa" by papulka.

toto je slubene pokracovanie a slubeny mail od papulky. zasluzi si byt v novom poste...

Rozhodol si sa, že sa budeš mať dobre a máš sa dobre, lebo sa nemôžeš sťažovať. Lenže to, že sa nemáme práve najhoršie ešte neznamená, že sa máme najlepšie, ako sa dá. Robíš to, o čom si niektorí nechávajú len snívať. Na tom nie je nič zlé, len bohužiaľ, my, ľudia sme už raz takí a väčšinou nám splnenie snov nezaručí dlhodobú spokojnosť. Pretože buď prídu ďalšie sny, a tým pádom meníme naše správanie smerom, aby sme so ich mohli nejakým spôsobom splniť, snažíme sa, zlepšujeme sa. Niekedy si musíme niečo odoprieť, niečo risknúť, niekedy padneme rovno na hubu. Ale aj ten krvavý držkopád môže byť práve ten moment, ktorý nás posunie ďalej. Niekedy zmeníme smer, a tým zmeníme aj pôvodný sen, ale nestagnujeme.

A potom je aj možnosť, že sny neprídu, alebo ich radšej odložíme niekam do kúta, prípadne ich nepustíme cez tie naše obranné hrubé hradby a uspokojíme sa s tým, že sme už dosiahli to, čo sme kedysi dávno chceli, čo nám možno vtedy chýbalo. Ospravedlňujeme sa tým, že iní o tom možno snívajú a vlastne takto je to pohodlné. Nemusíme sa báť, že padneme na hubu, nemusíme sa strachovať, že si ublížime, alebo že niečo stratíme. Vtedy to ale podľa mňa môžeme rovno zabaliť.

Robíme len to, čo sme robili doteraz, neposúvame sa nikam. Nič nás neženie vpred. Dokonca aj búrlivý život, neustála zmena, stále noví ľudia, zážitky, minilásky, minivzťahy sa tak môžu stať ošumelou rutinou. Nič výnimočné. Nič nás síce netrápi, ale ani nič nejako extra neteší. A vtedy prichádza únava.

Nechceš nič meniť, nechceš, aby ťa niečo ohrozilo. Nechceš mať niekoho blízko, ale tiež nechceš a nevieš byť sám. Lenže si asi neuvedomuješ (alebo možno aj áno), že niekedy sa môžeme cítiť ešte osamelejší práve v dave ľudí, ktorí sú nám v podstate cudzí.

Chýba ti tvoje staré ja, ale naspäť ho nezavoláš. Mám ale pocit, že sa dostávaš do slepej uličky. Možno veľmi pomaly, ale predsa isto. Ale možno sa mýlim, možno ťa prejde depka a budeš ok a šťastný.

Snažíš sa žiariť na všetky strany umelým svetlom ktoré síce ľuďom na chvíľku pripomenie svieži jarný dník, ale nepohladí ich tváre teplom a z toho skutočného životodarného žiarenia od ostatných nasávaš len niektoré blahodárne látky, ktoré majú zväčša krátkodobé účinky. Keď sa ti to ich svetlo príliš zapáči, strčíš hlavu niekam do tmy, kde to je bezpečnejšie, počkáš na ďalšie ráno a nájdeš si nové neopozerané slnko, alebo lampu podobnú tej tvojej s umelým svetlom bez tepla. Pohráš sa vonku pri tom novom svetle, ktoré má možno o málilinko inú intenzitu alebo farbu a zasa strčíš hlavu do tmy.

Lenže takýmto štýlom ti začnú chýbať práve tie látky, ktoré sa tvoria v tvojom tele až dlhodobejším pôsobením toho skutočného žiarenia. A preto si unavený, obyčajná žiarovka, ktorá vyrába umelé svetlo sa totiž nedobíja, ale to ty dobre vieš. A keď tá tvoja umelá žiarovka vyhorí, nebudeš už mať čo ponúknuť a môžeš sa hodiť do koša.

Hovoríš, že si berieš niečo z ľudí a za to si im dobrou spoločnosťou a podobne. To je síce super, ale je fakt otázne dokedy to bude baviť teba natoľko, aby si bol skutočne dobrou spoločnosťou. Vieš, čo chcem povedať? Aj stále noví ľudia, stále rovnaké scenáre (u žien zoznamovanie, káva, odvoz domov, možno sex ...) ťa raz otrávia a potom je tu riziko, že stratíš práve to, čím tých ľudí teraz aspoň povrchne a dočasne tešíš a prečo ich zaujímaš. Stratíš svoje čaro alebo sa to čaro opozerá a už nebude zaujímavé.

Viem pochopiť, prečo to robíš. Viem pochopiť, že sa chrániš (lebo možno tuším prečo). Vidím, že si sa rozhodol žiť tak ako žiješ a byť taký...taký Swarovski, lebo tak je to jednoduchšie a bezpečnejšie. A určite sa ti to aj páči. Páči sa to aj tvojmu okoliu...dočasne, kým ich to neprestane baviť. A tiež mám divný pocit, že to, prečo tak dosť nahlas vykrikuješ, že nikoho nechceš a nepotrebuješ (teraz nemyslím nejaký vzťah, lásku, alebo nič tohto rázu, možno myslím priateľov, alebo inak blízkych ľudí), je preto, lebo o tom chceš presvedčiť sám seba. Ľudia, keď majú niečo zakorenené hlboko v sebe, a keď sú o tom vnútorne presvedčení nezvyknú mať potrebu to stále a pri každej príležitosti opakovať... Aspoň tak si to myslím a tak to vnímam.

Nepoznala som ťa osobne pred tým tvojim Rozhodnutím. Ale niekde niekedy nejaké to tvoje neswarovké „ja“ presvitá. A práve to tvoje neswarovské „ja“ mám na tebe akýmsi spôsobom rada, aj keď by som ho asi nedokázala popísať, definovať ani nič. A to tvoje neswarovské „ja“ je to, prečo sa s tebou ešte vôbec bavím...

Aby som to teda nejakým spôsobom zhrnula. Napísal si to podľa mňa skvele. Takáto sebareflexia v takomto znení je niečo, čo ma u teba popravde trochu dosť prekvapilo. Ale asi ti zatlieskam. Bez srandy, bez irónie.

Išiel z toho ale akýsi zvláštny smútok. Taký aký som raz cítila v telefóne, tuším keď si mi vravel o tom, že si unavený... No a jasné, potom si nahodil tú svoju masku, či pózu zvanú Swarovski...

Je jasné, že vieš, prečo si unavený. Je jasné, že si si vedomý, že nie si spokojný, a že aj vieš prečo. A je tiež jasné, že s tým asi nič robiť nechceš.

Možno raz budeš chcieť. Keď ťa to už úplne prestane baviť a možno nie. To je len tvoja vec a tvoja voľba. A ty sám vieš, čo je pre teba najlepšie. Ja len dúfam, že ak to náhodou príde, že už nebude neskoro...na všeličo. Že tu pre teba ešte stále budú tí ľudia, ktorým na tebe kedysi dávno naozaj záležalo, a ty si až vtedy uvedomíš, že si ich potreboval, a možno aj oni teba. Pekné veci sú fajn. Aj ja ich mám rada. Ale ľudia robia to teplo, ktoré ti dodá energiu.

Toto som začala písať ako post, ale prešlo to do úplne inej roviny. Ak chceš, hocičo z toho použi, ako uznáš za vhodne . Trochu som sa zamyslela aj nad sebou, pri tom, ako som sa zamýšľala nad tebou. Takže aj keď to vyhodíš rovno do koša, tak to nejaký význam malo.

Ten post trošku znel ako volanie o pomoc, ale len trošilinku. Viem, že ma pošleš do péčka, ale keby som mohla, tak by som ti pomohla...
Keby si niekedy potreboval objatie, vieš, kde bývam. (viem, že ti to práve teraz ponúklo asi tak 158 žien z blogu a že sa staviam do zástupu otvorených ženských náručí, ale ja to myslím inak, vieš ako.)

Asi odmietneš, ale pre istotu...

Papulka.
***
papulka, tych par slov, ktore som ti povedal hned po precitani tvojho mailu ako odpoved staci...

6 comments:

Umbrella's said...

fňuk... že málo vreckoviek :o)

lizardik said...

dievča, veru pekne si (mu) to napísala, veru pekne
nestavajme si múry z povrchnosti a plytkosti, život je potom v mnohom jednoduchší, ale menej plnohodnotný
:-)

Emily said...

Vreckovky mi došli, keď som bola chorá, takže hoci som ich potrebovala už nadránom, nemala som ich, nemám ich ani teraz a pravdupovediac, nepotrebujem ich.

S obdivom sa pozerám na to, ako si tu všetci rozumiete, plní empatie a myšlienok, námetov, názorov, rád, kt. si nenecháte pre seba, ale dáte ich aj ostatným, aby ich hodnota vzrástla, až ich využijú. Je to skutočne pekný pohľad. Píšem, že sa pozerám, pretože sa len pozerám. Až sa nebudem ani len pozerať, budem veriť, že to robíte aj naďalej, že to každému jednému niečo dáva.

Veľa šťastia do budúcnosti prajem vám všetkým, hoci vás naraz ani vymenovať neviem, ale čítala som vaše blogy; každý z vás má v nich niečo zo seba.



Preventívna rozlúčka je u konca, ale bodka bude chýbať (kvôli vierohodnosti toho lúčenia). Tou hlavnou vecou bude aj tak... úsmev :)

swarovski said...

no, zas az taka idilka to tu nie je, ale v takychto temach sa lahsie hlada spolocny nazor... horsie je to vsak s tym, ako ho kto prenasa do praxe... ja sa hlasim ako prvy k poruseniu vsetkeho, co som tu odsuhlasil a pochopil... zivot a ludia su taki...

emily, rozlucka? prisli ti vypnut internet? ja len tak rypkam, prepac :) vdaka za prispevky aj commenty...

motýľ said...

swr, ta papulka ti to pekne napisala, zrejme sa vyzna. a mozno aj zazila nieco podobne.priznam, ze ja tiez.a jedna vec este, ze zivot je asi prilis kratky na to, aby sme ho presrali v slepych ulickach

Umbrella's said...

no, mne v týchto dňoch pomohlo veľa a jedno z toho množstva bolo aj toto (teda tento post),
konečne som si uvedomila kto som... a idem pracovať na tom, nech som ešte lepšia...

a do budúcnosti, sa možno ešte veľa zmení, ale hlavne nateraz mám pokoj,
a nebude to bolieť :o)

takže ď papulka, ď swar, a ď atď...