Wednesday, October 22, 2008

kriza "stredneho" veku?

snazis sa cely zivot vyuzivat a rozvijat svoj potencial.

ucis sa, trenujes, makas na sebe, odriekas si...
... a ono to s kuskom stastia aj funguje.

naucis sa spravat zodpovedne,
je ti dopriate vyhravat.
naucis sa vyhravat.
zvyknes si (len) vyhravat.

drobne prehry sa vyskytnu,
tie vsak prekonavas v duchu hesla,
ze kazda sracka v ktorej si sa neutopil ta naucila lepsie plavat.

hm, nevyzeras velmi utopene...
vsetko hra.

ako sa tak snazis a vsetko sa ti relativne dari,
zistujes, ze si mal take stastie, ze hranicu svojho osobneho potencialu dosahujes uz v polovici svojho zivota...

si so sebou spokojny.

stojis na pomyselnom vrchole.

a zrazu...
uz nestupas.
nemas kam.
kazdy dalsi krok uz moze smerovat len dolu.

nie si zvyknuty stat na mieste.
nie si zvyknuty bat sa, ze ta osud popostrci,
lebo to uz moze byt len pad.

strach, pohodlnost, strach z pohodlnosti.

z nudze hladas dalsi vrchol,
mozno vyssi, mozno len iny ako ten tvoj.
davas si otazku, ze preco vlastne...

stale nevykrocis, pretoze na to, aby si mohol dosiahnut dalsi vrchol,
najprv musis opustit relativne bezpecie toho svojho.

cesta k dalsiemu vrcholu vedie jedine cez priepast, ktora ho oddeluje...

mozes byt uspesny este raz?
mozno sa z tej priepasti uz nikdy nedostanes.
mozno tu bol pre teba len jeden vrchol.

opustis ho dobrovolne?
alebo budes dufat, ze si ta osud nevsimne?

urobis krok?

zase len pre vino do chladnicky?

no bravo,...

... curak demotivovany!



edit: "zo sebou" opravene na "so sebou". kikusik, dakujem za upozornenie :)

(pomaly osprostievam...)